Príbeh jedného portrétu….

 

 

Fotenie bolo zamerané na vytvorenie kontrastu čiernych šiat s prírodou.
Dohodli sme sa, že z fotografií vytvoríme kolekciu na stenu, čo je vždy náročnejšia ale oveľa krajšia práca.
Fotografie môžu byť vystavené v rôznych počtoch, veľkostiach a výslednom tvare. Na ukážku som vybral silne dynamický – úzky obdĺžnik. Dynamiku podnecoval silný kontrast čiernej farby a ďalej počet fotografií.

 

 

 

 

 

 

Čierne šaty sú z umeleckého hľadiska výrazným a kreatívnym prvkom. Pri fotení sme ale skúšali rôzne šaty.
Biele šaty sa pre náš zámer nakoniec ukázali ako najlepšia voľba.
Pri fotení sa nesmie zabúdať ani na líčenie. Lucia používa veľmi výrazné líčenie, čo dramatickosť umeleckej fotografie zvyšuje. Naopak pre dokumentárnu fotografiu je väčšinou lepšie zvoliť menej výrazné líčenie.
Toto je finálna kompozícia. Fotky aj celkový obraz sú v pomere 3:2, čo je pre mňa z hľadiska dynamiky ideálny formát. Dynamika je naviac podporená voľbou rôznych veľkostí záberov. Lucia pomocou plachiet vedie oko pozorovateľa. Na snímke hore vpravo navedie oko doľava dole a potom plachtou smerom doprava. Cez svoju dynamiku je obraz o poznanie pokojnejší ako variant s čiernymi šatmi. A to je zámer práve preto, že kolekcia bude umiestnená v byte, kde by mala pôsobiť harmonickejšie. Na výstavu alebo do časopisu by som skôr volil dynamickejšiu variantu.
Každý príbeh aj fotenie má svoje finále, čiže upokojenie situácie pred tým, než skončí. Tým finále sa pre mňa stala fotografia, ktorú som urobil na konci, mimo plánovanie a akoby náhodou. Podľa môjho názoru ide o najlepšiu fotografiu celého fotenia. Žena vchádza do priestoru. Je vyfotená z podhľadu, čo jej dodáva hrdosť. Nie však pýchu, čomu nasvedčuje zamyslený výraz v tvári. A tiež o tom svedčí smer pohybu sprava doľava, ten symbolizuje návrat a ústretovosť k pozorovateľovi fotografie.